Svet má 100 problémov. Pandémia je len jeden.

Alebo ich má teda minimálne 22, podľa tohto zoznamu OSN z roku 2015.

Toto ale nemá byť pesimistický text o tom, že situácia je ešte horšia, než je (aj keď vlastne je). Je to úvaha o tom, čo si z celého tohto chaosu vziať. A prečo sa aj v krízovej situácii, ktorá je veľmi silne „tu a teraz”, dívať za horizont.

V posledných dňoch bolo pre mňa ťažké hľadať v práci zmysel pri pohľade na situáciu okolo seba. Ráno vstanem a ako prvé riešim, čo je nové, či nie sú nejaké nové opatrenia na ktoré musíme doma reagovať, alebo sme v pohode, že máme čo jesť a pod. Potom mám chuť nejak prispievať k záchrane sveta, takže pozerám, čo sa kde deje a do čoho by sa dalo pichnúť. A tiež chcem samozrejme pomôcť s tým, čo najviac horí v práci, aby mohla firma relatívne normálne fungovať.

Pritom v rámci svojej pracovnej role makám na niečom, čo nemá okamžite pozorovateľný prínos a potenciálne ovocie prinesie v období, ktoré sa zdá byť v nedohľadne. A zdá sa mi, ako keby to v tejto situácii vôbec nebolo podstatné. Toľkokrát som v posledných dňoch niekde v rôznych podobách videl i počul vetu „Sú dôležitejšie veci, ako práca/futbal/spoločenské udalosti/doplňsičochceš.” A kladiem si otázku, či fakt nie sú dôležitejšie veci, než môj aktuálny to-do list na najbližšie dni.

Mno, asi sú. Ale pravdou je, že tie veci, čo práve teraz nehoria, nie sú nepodstatné. Ani počas krízy človek nemôže prestať uvažovať v dlhodobom horizonte.

Celá táto situácia mi príde ako fest nepríjemný štípanec od komára. Strašne mám chuť sa poškrabať, ale čím viac to robím, tým je to nepríjemnejšie. A čím viac to robím, tým menej dokážem myslieť na čokoľvek iné. Čumím na nové správy, dookola si kladiem otázku „čo bude ďalej?” a dookola musím akceptovať to, že neviem. Nikto to nevie. Akurát začíname tušiť, že svet sa fakt mení a tentokrát to nie je len nadnesená fráza.

A pritom, ako správne riešiť štípanec od komára? Ak to zrovna nie je ten, čo prenáša maláriu, tak najlepším riešením je proste neškrabať sa. Pár dní to vydržať. A normálne fungovať ďalej.

Okay, počujem tú námietku, že prirovnávať pandémiu k štípancu od komára je od veci. Ale na druhej strane…

Zmenili sa nejak vaše životné sny a vízie? Vaše hodnoty, postoje? Ak už niečo, tak je ich teraz akurát viac vidieť a to je dobre.

A potom, zmenilo sa niečo v usporiadaní spoločnosti? Vo princípoch fungovania ekonomiky či medziľudských vzťahov? V stave životného prostredia?

Covid-19 funguje ako jeden veľký zvýrazňovač. Zrazu viac pociťujeme (a ešte len pocítime), čo tu všetko nefunguje. Zdravotníctvo. Infraštruktúra. Sociálne nerovnosti a segregácia. Ekológia. Veda. Štát a jeho vedenie.

Tie „veľké” problémy sa nezmenili ani nestratili. Akurát ich dočasne prehlušil šok z novej premennej, ktorá otriasla svetom. Vo finále nás vírus akurát upozorňuje na to, že včera bolo neskoro.

Tú facku svet potreboval a ja dúfam, že bude stačiť. Dúfam, že nám to pomôže uvedomiť si, že sme v tom fakt všetci spolu a príroda sa nepýta, či si modrý alebo zelený, či veríš v Boha alebo v Jardu Jágra.

Takže hej. Chápem a odpúšťam si svoju nervozitu a pochyby nad tým, či má teraz práca na čomkoľvek inom, než na hasení akútneho požiaru, zmysel. Má. Pretože svet sa relatívne rýchlo môže zase dostať do „normálu”, aj keď do iného, než tu bol doteraz. A pred nami bude hromada práce, aby sme svoje životy, vzťahy, prácu, návyky a aktivity dostali aspoň čiastočne tam, kde boli predtým. Alebo niekam, kde s tým budeme v pohode. S touto prácou musíme pomaličky začať už teraz. Alebo aspoň tí z nás, ktorí na to momentálne majú priestor.

Môžeme začať premýšľať nad svetom, ktorý by si napríklad s takouto pandémiou poradil ľavou zadnou. Aký je? A čo môžeme robiť preto, aby sme v takom svete žili?

A ak tu chceme o nejakých tých pár stoviek či tisícov rokov ešte byť, tak o tom musíme nielen premýšľať, ale aj konať. Je to obrovská výzva, ale ak od nej budeme neustále utekať, tak to dopadne… takto. A to je ešte ten lepší scenár.

A to isté platí aj pre nás ako jednotlivcov. Kto je Maťo, ktorý s prehľadom dokáže zvládať takúto situáciu? A čo môžem urobiť preto… ďalej už to poznáte.

Tož ja teda idem späť k svojej práci, ktorá síce nemá okamžite pozorovateľný dopad na svet, ale verím, že raz ho bude mať. A moje ego je hneď kľudnejšie, že som niečomu užitočný…